reklama

RADIOHEAD na Szigete

Prvý skutočne veľký letný hudobný zážitok pre mňa prišiel až v auguste. Na Radiohead som sa nechystal, ale keď začal pre mňa pracovný august, hneď som si radšej na každý weekend podľa možností vybral niečo zaujímavé, aby dobre bolo... Na 12teho to bola jasná voľba – jedna z mojich dlhodobo najobľúbenejších kapiel nehrá za rohom každý deň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu
(zdroj: http://www.sziget.hu)

Trochu ma zmrazili odvolávania koncertov britských kapiel kvôli teroristickým útokom (na Sziget nakoniec neprišli len Coldcut a Gomez). Pôvodne som sa tešil, že sa mi podarilo kúpiť jednodňový lístok v predpredaji na Slovensku, lebo sa predávali len asi jeden a pol dňa, ale keď sme dorazili k festivalovému ostrovu, aj tak sme sa postavili do dlhého radu s tými, čo lístky nemali... Rad sa ale hýbal veľmi rýchlo a asi po 20tich minútach sme boli vnútri. Sziget je teda fakt obrovský. Toľko stručný opis festivalu... My sme sa už od piatej motali okolo main stage-u a spolu s ďalšími nedočkavcami čakali na Radiohead. Po štyroch hodinách tlačenia a nie veľmi zaujímavej hudby to konečne prišlo. Toto letné turné využívali Radiohead podľa všetkého na obohranie pesničiek na nový album. Na predchádzajúcich gigoch tvorili niekedy takmer polovicu setlistu. Ak som teda nechcel byť úplne mimo, tak som si ich zbežne napočúval aspoň z nahrávok z doterajších koncertov. Naživo boli oveľa gitarovejšie ako skladby z Hail to the Thief. Najviac sa približovali k štýlu na Bends, ale uvidíme, čo s nimi ešte spravia v štúdiu. Na Szigete z nich zahrali len dve, 15 step (ktorá sa mne osobne z nových páčila najviac, má taký zaujímavý rytmus) a baladu Nude. Koncert otvorili Airbagom. Na pódiu stála klasická zostava: najvýraznejší boli tradične Thom a haluzák John, ktorému rukami prešli všetky možné nástroje a mašinky (dokonca občas použil aj takú krabičku, niečo ako Final-scratch), druhý gitarista a vokalista Ed, dvojica basák a bubeník (tí pôsobili tak akoby samostatne, vzadu, väčšinou otočení k sebe). Po Airbagu Nathional Anthem, s pulzujúcou, oproti originálu pozmenenou basou. There There, singel z posledného albumu, v živom prevedení hrajú na perkusie aj Ed a John, perfektne zahrané. Zvuk bol celkom dobrý, každý nastroj bolo dobre počuť, okrem momentov keď sa z pódia valila masa najrôznejších zvukov, ale to je v podstate ok. Ďalej šla už spomínaná 15 Step, po nej nádherne depresívna Exit Music. Celkovo všetky ich samovražedné balady zneli aj na takom veľkom festivale tak intímne a komorne, zaspievané precítene, ako to len Thom York dokáže... Ďalšia OK-klasika Karma Police, samozrejme za masívnej podpory 50-tisícového davu, I Might Be Wrong, pri ktorej sa na gitare vybláznil John, druhá novinka Nude nasledovaná Paranoidným Androidom. Pri tejto skladbe nastal nádherný moment, keď po tej tvrdšej časti začali tie ťahavé vokály (heeeeyyyy maan...) a oprelo sa do toho desaťtisíce hrdiel.... V tom momente som ani nevedel ako sa volám... No Surprises (John pre zmenu na xylofóne). The Gloaming, celkovo bolo tých haluznejších songov pomenej, tento však v koncertnej podobe geniálny, podobne ako Idioteque s rytmickými živými bicími a samozrejme, takmer žiadne sample, každý pazvuk poctivo priamo na pódiu vytvorený nejakou radio-hračkou. Po nej ďalšia krásna depka, dokonca moja obľúbená – How to Disappear Completely, vždy keď počujem „i m not here, this is not happening...“ ma zamrazí... Pyramid Song s fakt dobrými svetlami, celkovo svetlá neboli nejako prevratne originálne, ale efektné, dobre zladené s hudbou. Projekcia za pódiom bola tiež zaujímavá – boli tam také akoby veľké črepiny zrkadla a do každej sa premietalo niečo iné, väčšinou zábery z pódia z netradičných uhlov (rozumej Ed zhora, bubeník zdola a pod.). No a na koniec klasiky Lucky, Just, Idioteque, Street Spirit. Ako prídavok You and Whose Army, 2+2=5, Bones, Fake Plastic Trees (už sa zdalo, že na Bends ani nepríde ale nakoniec zahrali štyri skladby z tohto albumu, prekvapujúco najviac zastúpený bol OK Computer – 6 ks, Amnesiac – 3 ks, Hail to the Thief – 3 ks, Kid A – 4 ks a 2 nové) no a na úplný záver Ewerything on its Right Place, zakončená radio-noise-jamom. Celkovo dojmy z Radioheadu len vysoko pozitívne, podrobný opis bol pravdepodobne trochu nudný, ale vlastne celý Sziget bol pre mňa len o Radioheade. Po ňom sme si samozrejme chceli vychutnať aj zvyšok festivalu, ale okolo 12-tej začalo dosť pršať, zapadli sme v Africkej štvrti (bolo tam fakt že všetko) a keďže plán, ktorý sme vyfasovali bol absolútne nezrozumiteľný (čiže po maďarsky, jednoznačne najväčší organizačný nedostatok) a hľadanie nejakého pohodového stanu by v tom mega-areály trvalo hodiny, čo by v tom daždi a blate nebolo nič moc. Takže sme tam len tak kvasili, popíjali a venovali sa náhodným prísediacim až do rána.

Filip Tichý

Filip Tichý

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

minuly tyzden: Zoznam autorových rubrík:  music in my minddobrý životSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu